|
Úryvok z knihy
Cítila hĺbku nepreniknuteľnej čierňavy, ktorá schovávala diaľavu a veľkosť nekonečného vesmíru, až jej vyrážalo dych. Niekedy si predstavila, ako lieta nekonečným priestorom, bez času a konca... Striaslo ju. Zastav úvahy a poď na zem! – rozkázala si a snažila sa zmeniť tok svojich myšlienok. Čo ma zajtra čaká? Čo bude treba urobiť, čo zariadiť? No vzápätí si uvedomila, že robí ďalšiu hlúposť. Úbohá snaha odpútať sa od jednej jedinej myšlienky, ktorá nie a nie sa stratiť z jej mozgových závitov. Otrok! Čo s ním? Čo s tým? Čo si to vôbec začala? Možno je ten človek úchyl a možno chce byť otrokom! Hlúposť! A čo ak nie? Prečo potom píše? A ako píše...! Určite kopíruje nejakého básnika. Vari môže takto písať nebásnik? Vraj je na to škola. Je však potrebné študovať písanie, keď z mysle plynú myšlienky, slová a rýmy, plné túžob, snov, želaní, lásky a chcení? Nie! Len píš, človeče, potešíš dušu moju a svet bude opäť krajší, milší a láskavejší. Láska. Cit to človečenský, ľudský. Alena mala pravdu. Čo s ním tu v dvadsiatom prvom storočí? Ako bude vyzerať ich stretnutie? A kde sa môžu stretnúť? Pozrela do vesmírnej diaľky čiernej noci. Noc je pravá na snívanie. Hviezdy na oblohe, ktorých jas pripomínal blikotavo horiace plamene sviečok a evokovali tak romantické predstavy. Môže lietať do diaľav neobmedzeného vesmírneho sveta. Vstala a zamierila ku knižnici. Presne vedela, kde má knihy o Egypte. Vybrala tú najväčšiu, bohatú na text aj krásne farebné fotografie. Pohodlne sa usadila, teraz už v širokom kresle na terase, do lona položila knihu a začala v nej listovať. Zastavila sa pri kapitole o egyptskom faraónovi osemnástej dynastie Achnatonovi a jeho prvej manželke, kráľovnej Nefertiti. Práve ňou bola Henrieta fascinovaná a stále a opäť sa vracala k jej osobe, opise, či histórii vládnutia. Na oblohe sa objavila hviezda Sírius, čo pre ľud čiernej zeme znamenalo začiatok záplav. Vody Nílu sa začali dvíhať a zaplavovali brehy a okolitú krajinu, pričom prinášali so sebou životodarné bahno. Roľníci sa tešili. Vody z posvätnej rieky nesmelo byť ani málo ani veľa. A tento rok bol ideálny. Obetné dary bohyni úrody Renenut, bohu Nílu Hapimu a bohu vody Sobekovi neboli zbytočné. Žiarivé, popoludňajšie slnko pomaly klesalo k obzoru a svojou ohnivočervenou farbou olizovalo do priestoru a výšky týčiace sa veže Atonovho chrámu, paláca kráľovnej Nefertiti a iných krásnych chrámov a budov novopostaveného mesta Achetatonu, čo znamenalo Atonov obzor, postaveného na úpätí pevnosti Džeku. Achetaton sa stal teraz hlavným mestom Horného a Dolného Egypta, veľkej ríše, ktorej vládne faraón Amenhotep, ktorý si zmenil meno na Achnaton. Za najvyššieho boha ustanovil slnečný kotúč na oblohe – slnko a dal mu meno Aton. Zároveň ho vyhlásil aj za jediného boha pozemskej ríše ľudu egyptského. Svoju jedinú manželku a kráľovnú vymenoval v dvanástom roku svojej vlády za spoluvládkyňu Egypta a pridal k jej menu Nefertiti, čo znamenalo krásavica, ktorá prichádza, meno Neferneferuaton Nefertiti. Faraón Achnaton mal bedrá opásané dlhým, plisovaným, vpredu prekríženým šendžutom, na hlave kráľovskú červeno – bielu korunu, znak zjednotenia Horného a Dolného Egypta a na krku korálikový límec, bohato zdobený zlatom. To bolo všetko. Spolu s krásnou kráľovnou Nefertiti sa v tento deň ukazovali svojmu ľudu v okne zjavenia a hádzali im rôzne šperky a zlato, ako odmenu za vernosť. Okno zjavenia sa nachádzalo v strede krytého mosta, ktorý spájal dva kráľovské paláce, Achnatonov a chrám postavený pre Nefertiti, nazvaný Slnečný tieň. Most preklenoval mestskú triedu, pešiu zónu a vytváral tak monumentálnu bránu s troma priechodmi. - Ako sa darí môjmu milovanému kráľovi? – oslovila Nefertiti nežne faraóna. Ten, hádžuc dary ľudu, nežne sa zahľadel na kráľovnú svojho srdca a sladkým hlasom jej odpovedal: - Ó, láska moja, moje telo a duša moja, som rád, že si pri mne. Bol som v chráme nášho jediného boha Atona a viedol som sám so sebou rozpravu. Potom som išiel na breh rieky a stretol som rybárov. Tí ma pohostili pečenými rybami a ovocím. Za odmenu som im zase ja porozprával o Atonovi. Vraj o takom bohovi ešte nepočuli, a tak som im vysvetlil, že boh Aton stvoril všetko na zemi, aj všetkých ľudí, že všetci sme si rovní a všetkých nás boh miluje rovnako. - Pochopili ťa, láska moja? – opýtala sa Nefertiti. |